Sergej Chelemendik
Epigraf
„Často sa jednoduché zdá zložitým...“
Existuje dosť jednoduchá pravda, ktorú zatiaľ nepodložene ignorujú myslitelia v Rusku a v Európe. Dejiny dostávajú impulz rozvíjať sa, keď niektorý ich účastník zavádza nové vlastné pravidlá hry, nanucuje ich ostatným a podľa vlastných pravidiel začína vyhrávať.
Tak sa správali všetci veľkí dobyvatelia a všetky impériá, dlho pred globalistami a neokonzervatívcami a dokonca pred Čingizchánom, ktorý disponoval len veľmi obmedzenými prostriedkami, ale jeho drobné v merítkach európskych rytierskych bojových zoskupení armády vyplienili celú Európu. Pretože priniesli svoje nové pravidlá vojny, ktoré Európania vnímali ako boží trest, ako mor.
Rovnako sa zachoval svojho času aj Napoleon, ktorý preformátoval Európu behom niekoľkých rokov.
Pokiaľ ide o dejiny Ruska, môžeme si spomenúť, ako Peter I. zmenil pravidlá hry v Európe, spraviac Rusko novým subjektom svetovej politiky – vytvoril námorníctvo a mocnú regulérnu armádu, porazil neporaziteľného švédskeho kráľa a položil základy Ruska ako nového impéria.
Potom Rusko porazilo Napoleona a znovu zaviedla pre Európu na dlhú dobu svoje pravidlá, ktoré zostali v dejinách pod názvom Posvätný zväz.
Potom v dôsledku ruskej revolúcie a svetových vojen sa zrodilo sovietske impérium, ktoré znovu diktovalo svetu svoje pravidlá.
Volali sa rôzne: Varšavská zmluva, medzinárodné komunistické hnutie, krajiny ľudovej demokracie, zápas s imperializmom, – ale to boli pravidlá, ktoré ZSSR - Rusko priniesli do sveta s pomocou sily a svet bol nútený podľa týchto pravidiel do tej-ktorej miery hrať.
Po rozpade ZSSR Rusko už štvrť storočia hrá podľa pravidiel, ktoré mu boli nanútené – a zákonite prehráva. Nedá sa vyhrať v kartách proti ovešanej zbraňami bande podvodníkov, ktorí majú v sade karát samé esá a naše sťažnosti na to, že esá majú byť iba štyri ich nezaujímajú.
– Majú byť štyri, ale my ich máme štyristo, ale nerozptyľujte sa, hrajte, aj tak nemáte na výber!
Dnes sme svedkami posledných pokusov Ruska hrať v Európe podľa cudzích pravidiel, ktoré môžeme podmienečne označiť termínmi liberálna parlamentná demokracia, globalizmus, tajná svetová oligarchia.Vyhrať v tejto hre Rusko nemôže.
Dnes sa Rusko ešte teší, keď margináli európskej politiky konečne začínajú priaznivo pozerať jeho smerom, navštevujú Krym, hovoria, že Rusko nie je až také zlé.
Áno, navštevujú, ale čo ďalej?
Teraz zopakujem všeobecne známe veci.
USA, ktoré zatiaľ ešte diktujú svoje pravidlá celému svetu a nazývajú tento proces pekne –
plné spektrum dominovania, kontrolujú elitu Európy absolútne a kompletne. Ak to mierne zjednodušíme, môžeme povedať, že USA kontrolujú Európu ako geopolitický celok.
Európe vládnu americké marionety, nie vazali, ako často hovoria, pretože vazali majú istú, hoci obmedzenú suverenitu, môže meniť svojich pánov, uzatvárať spojenectvá.
А marionety nemôžu a európski politici sú dnes presne toto, až na zriedkavé výnimky, práve marionety na nitkách.
To znamená, že pre nás nie je veľký rozdiel, kto vládne vo Francúzsku: pampúšik Holland alebo playboy Sarkozy.
A nelákavo kýpru tetušku Merkelovú tiež môžu kedykoľvek nahradiť niekým iným. Vie o tom a ide sa preto pretrhnúť od snahy svojim pánom vo všetkom vyhovieť.
Európska politika dnes – to je americké bábkové divadlo, kde globalistická oligarchia vystupuje v roli majiteľa bábok s bičom.
Čo máme robiť v tejto situácii?
Prijať ju ako realitu a nesnažiť sa balamutiť samých seba a masy súcitiacich.
Výrazná epizóda s hrdinom Tsiprasom a jeho neslávnym povstaním proti diktátu Bruselu ukazuje, kto a ako kontroluje Európu a akými zdrojmi títo kontrolóri disponujú, čo a ako môžu robiť.
Môžu všetko, robia, čo chcú.
Na tomto pozadí početné úvahy mysliteľov Ruska a Európy o tom, ako sa všetko mení, ako Európa povstala, vzchopila sa, ako si spomenula na suverenitu, ako sa pravica zjednotí s ľavicou, vyzerajú neseriózne.
Rusko sa pokúša zaviesť v Európe svoju mäkkú silu, je to logická snaha, ale túto silu sa pokúša zavádzať podľa cudzích pravidiel, zabúdajúc na to, že dokonca počas epochy rozkvetu sovietskeho projektu, keď európske veľmoci boli neporovnateľne samostatnejšie ako teraz, neboli epizódy reálne úspešného zasahovania ZSSR do európskej politiky.
Boli povinné cvičenia, kŕmili sme trpasličie komunistické strany radu európskych krajín, chvalabohu to nebolo drahé, snažili sa koketovať s komunistickými stranami v Taliansku a vo Francúzsku, ale len čo tieto pokusy zašli príliš ďaleko, títo ľavicoví akoby komunisti zdegenerovali na „eurokomunizmus“, otvorene nepriateľský voči ZSSR.
Meniť politickú situáciu vo vnútri kľúčových európskych štátov, dosadzovať k moci svojich chránencov stáročia vedeli iba Anglosasi, toto umenie odovzdali USA, ale nikdy to nebola silná stránka Ruska. Ani nebude.
Tak načo to všetko robiť teraz?
Existuje všeobecne známa a dokonca axiomatická superúloha európskej politiky Ruska – nepripustiť nový stret s Nemeckom, obzvlášť aktuálne v súvislosti so snahou USA poštvať Nemcov do vojny s Ruskom na Ukrajine.
Dá sa vyriešiť táto úloha s pomocou koketovania s marginálmi nemeckej politiky?
Pravdaže, nedá sa.
Tak načo budeme sami sebe vsugerúvať, že sa to dá, že všetko sa zmení, že títo margináli im ešte len ukážu, že vyrastú?
Takto jeden chlapec sníval, že vychová z krysy slona, o podobných plánoch ruská ľudová múdrosť stáročia hovorí: daj bože nášmu teľaťu zjesť vlka.
Ak naozaj chceme čosi meniť v Nemecku, to znamená, že potrebujeme mať dočinenia s hráčmi v tejto krajine.
Ak hráči v Nemecku nie sú, ale sú len marionety USA na nitkách, a dnes je to presne tak, tak potom jednať je treba so samotným majiteľom bábok, čo sa, mimochodom, aj deje stále častejšie, o čom sa ironicky vyjadril prezident Putin, keď sa posťažoval, že hovoriť o problémoch Európy musí ktovie prečo s Američanmi.
Nedávno som napísal o tom podrobne a chcel by som trochu dodať. Pretože táto škodlivá tendencia pokračuje.
Existujú také nové nepekné slová - simulátor a troling.
Načo vytvárať simulátory vplyvu na situáciu v Európe a tak sami seba troliť?
Vari nestačí ukrajinská skúsenosť, keď ruské a ukrajinské oligarchie simulovali politickú prácu a trolili sa navzájom dvadsať rokov, cítiac sa pri týchto činnostiach dobre, spolu zarábali veľké peniaze, ale vyhrala oligarchia globalistická, činnosť ktorej si nikto ktovie prečo nevšimol alebo zle interpretoval.
Začala vojna, ktorá bude pokračovať a celý tento autotroling o ruskom vplyve, о proruských stranách na Ukrajine sa zrútil na euromajdane.
Ak sme nedokázali vytvoriť nástroje politického vplyvu na Ukrajine majúc všetky esá v rukách – ten istý jazyk, ten istý národ, ruské médiá mohli Ukrajinu zasahovať akokoľvek, - potom prečo máme dôvod si myslieť, že vytvoríme takéto nástroje v Nemecku alebo v Taliansku? Alebo aspoň v Lotyšsku, kde Rusov je reálne polovica a „proruských“ politikov sa dá zrátať na prstoch jednej ruky.
To je vôbec kardinálna otázka. Nedá sa tvrdiť, že Rusko nevedelo a nevie dostávať k moci sebe oddaných ľudí v iných krajinách, hraničiacich s Ruskom alebo dokonca aj vzdialených – inak by nebolo ani ruské impérium, ani ZSSR.
Ale je treba otvorene povedať – Rusko nevie a nenaučí sa to robiť tak, ako to robia USA behom posledných desiatok rokov, ako to robili Anglosasi stáročia. Už len preto, lebo USA sami kreslia pre celý svet peniaze, ich finančné zdroje na primitívne kupovanie si ľudí pri moci na celom svete sú neporovnateľné s možnosťami Ruska.
Nebude zbytočné pripomenúť, že keďže v Európe už dávno nie je ani moc ani suverénna štátnosť, európski politici si zvykli na to, že ich práve kupujú, od začiatku na tom nevidia nič zlé, vnímajú to ako pravidlá hry.
Viac ako to, menej vplyvní a tým viac marginálni politici Európy sa usilujú predať sa veľakrát po sebe, čím viac, tým lepšie, teoreticky predať sa všetkým naraz. Ale načo ich kupovať, keď ich v ľubovoľnej chvíli môžu odkúpiť? A ako sa dá v súvislosti s takýmito nákupmi budovať nejaké strategické plány?
Je potrebné zastaviť túto politickú tvorbu usilujúcu o „preformátovanie“ Európy cestou presadzovania za prezidenta Francúzska takého „spoľahlivého“ partnera ako Nicolas Sarkozy, ktorý sa najprv dostal k moci za peniaze Kaddáfiho, а potom začal ako prvý Kaddáfiho bombardovať a nemal z toho žiadne výčitky svedomia. Ani prezidentom nebude, ani nič nepreformátuje, na Sarkozym je zaujímavé len to, že jeho žena sa rada fotí nahá.
Je treba hľadať a nachádzať silu, ktorá umožní zaviesť vlastné pravidlá, ako to bolo a bude navždy. A situácia na objavenie sa takejto novej sily v Európe dozrieva.
Akým spôsobom môže Rusko už teraz začať zavádzať v Európe a nielen tam svoje vlastné nové pravidlá? Také možnosti už sú.
Európu čakajú sociálne otrasy a konflikty obrovskej sily, Európa už teraz nevie, čo ma robiť so státisícmi migrantov, ktorých stále viac privážajú na jej územie nepochopiteľné, tajomné sily. А privezú čoskoro milióny.
Rusko môže efektívne pomáhať Európe dostať sa konkrétne z tohto nešťastia. Pravdaže, nie peniazmi. Ale užitočnými skutkami - veď tento prúd je technicky ľahké zastaviť, ak sa prejaví vôľa. Ale dá sa, pravdaže, aj nezastavovať.
To je len jeden z nových zdrojov vplyvu, pričom jeho význam bude iba stúpať.
Na problém s migrantmi sa pozrime ako na model – dá sa pomáhať alebo nepomáhať Európe v boji s terorom, ktorý sem už prišiel, s náboženskými a etnickými konfliktami, s ekonomickými otrasmi, s majdanmi rôzneho druhu, s hybridnými sieťocentrickými vojnami, ktoré sa čoskoro začnú v Európe v dôsledku vymenovaných problémov.
Ako Rusko môže pomáhať?
Tými najrôznejšími cestami – Rusko to všetko prežilo a prežíva, ale sýrskych utečencov zatiaľ nikto nevozí na pláže Krymu za cenu 5000 euro za jedného šťastlivca. A nebude voziť.
Rusko môže aj nepomáhať, nevyhnutne si bude musieť spraviť jasno v tom, čo je preň výhodnejšie a užitočnejšie, či je treba zachraňovať starenku Európu a či to stojí za to, možnože správnejšie bude jednoducho povedať: zomrela, tak zomrela a ako prví si nárokovať na bohaté dedičstvo.
Privedie úspešné využitie týchto nových zdrojov k zavedeniu nových pravidiel hry?
Určite!
Nové pravidlá sa vždy iba tak aj objavovali. Hitler zachraňoval svet pred komunizmom, ZSSR zachránil pred nacizmom, USA ochránili všetkých pred „impériom zla“, Rusko teraz zachraňuje Ukrajinu pred ukrajinským fašizmom, čoskoro určite zachráni a toto nevyhnutné víťazstvo sa stane argumentom obrovskej sily pre Európu, kde zrnká podobných majdanov boli starostlivo zasiate zaoceánskymi partnermi a úspešne vzklíčili.
Pravda, na využitie nových zdrojov je potrebný meganástroj zvláštneho druhu, ktorý zvyčajne nazývajú slovom „ideológia“. S týmto nástrojom zatiaľ je na tom najlepšie Islamský štát, ale táto situácia sa dá napraviť.
О novej megaideológii, ktorú musí ponúknuť svetu Rusko, bude reč v pokračovaní tohto článku.
Darina Želanovová
