Jedným z najznámejších mýtov, ktorý sa objavuje pri skúmaní dejín ekonómami, je tvrdenie o fungovaní princípov voľného obchodu vo Veľkej Británii 19. storočia. Tento mýtus formulovali viacerí autori vrátane známeho liberálneho autora L. V. Misesa. Mnohí obhajcovia predstavy o liberalizme V. Británie v prvej polovici 19. storočia poukazovali na boj o tzv. obilné zákony, kde sa skutočne objavoval odpor voči protekcionizmu. V skutočnosti však aj v tomto období určoval charakter ekonomiky jeden z najznámejších monopolov ľudskej histórie.

Tento monopol sa týkal obchodu s Indiou, kde od spojenia tzv. londýnskej a tzv. anglickej Východindickej spoločnosti (1708) určovalo vývoj v krajine dominantné postavenie jednej obchodnej spoločnosti. Tento monopol trval hlboko do 19. storočia a až do roku 1858 mal podnik dominantné postavenie na indickom subkontinente, čo robilo akúkoľvek trhovú súťaž iluzórnou. Pri indickom povstaní „sipáhiov“ 1857 – 1858 sa však obchodná spoločnosť dostala do úpadku a jej záväzky prebral na seba britský štát.

India bola hlavným obchodným partnerom V. Británie niekoľko stáročí a tento obchod bol prísne monopolizovaný, hoci vtedajšia Veľká Británia intenzívne hlásala voľný obchod. Dokonca aj mnohí Briti uverili, že žijú v podmienkach trhovej súťaže, i keď hlavný zdroj bohatstva britskej koloniálnej ríše zostal vyhradený nemnohým monopolistom. V trochu podobnej situácii sa ocitáme aj dnes. Aj v súčasnosti sa propagandisticky velebia princípy slobodnej súťaže na trhu, v skutočnosti sa však skoro všade objavujú rôzne formy koncentrácie a obmedzovania trhových princípov. Koncentráciu a konanie v zhode cítiť v každom odvetví, od software až po energetiku.

Podobne ako v 19. storočí vo Veľkej Británii militantnú trhovú rétoriku podporujú práve tie obrovské obchodné spoločnosti, ktoré zo svojej dominancie profitujú. Tieto obrovské spoločnosti pritom kontrolujú aj politické strany podobne ako Východoindická spoločnosť kontrolovala britských politikov. A tak ako bola v minulosti V. Británia oporou veľkých obchodných spoločností pri ich „investíciách“ v zahraničí, najmä v Indii a Číne, dnes sú oporou veľkých „investičných“ skupín USA. Jedným z hlavných objektov ich záujmu je Európa a, paradoxne, aj mnohé európske spoločnosti sú lojálnejšie voči USA než voči Európe. Vzniká dokonca otázka, či sa vzťah medzi USA a EÚ v súčasnosti sa dá porovnať so vzťahom medzi V. Britániou a Indiou v 19. storočí.

Niekto by asi namietal, že štáty EÚ sú hospodársky vyspelé, a preto nemôže ísť o „koloniálny“ vzťah. Keď sa však pozrieme na Indiu 18. storočia, tak tiež vidíme, že išlo o veľmi bohatú krajinu. Po väčšinu novoveku bola síce hlavným centrom svetovej ekonomiky Čína, ktorá produkovala viac ako štvrtinu svetového HDP, druhým najvýznamnejším centrom svetovej ekonomiky však bola India, tvoriaca tiež asi štvrtinu svetového HDP: http://visualizingeconomics.com/blog/2008/01/20/share-of-world-gdp .

Až na treťom mieste sa ocitala oblasť približne zodpovedajúca dnešnej EÚ, ktorá však mala s ostatnými dvoma ekonomickými centrami trvalý obchodný schodok. Indické a čínske tovary ako hodvábny a bavlnený textil, porcelán, čaj, atď. nedokázala Európa vyvažovať vlastnou produkciou, ich dovoz kompenzovala najmä drahými kovmi z Nového sveta. Možno tiež konštatovať, že pred nástupom veľkých európskych obchodných spoločností do ázijského obchodu nebola životná úroveň Indov a Číňanov horšia než životná úroveň Európanov.

Európske obchodné spoločnosti prichádzali do Indie a Číny pôvodne za obchodom a kým existovala silná moc mogulskej alebo čchingskej monarchie, tieto spoločnosti nepredstavovali pre štátne celky zásadné riziko. Obchodné spoločnosti začali prudko mocnieť v období, keď nastalo oslabovanie silnej centrálnej moci v týchto krajinách. Najmä britská Východoindická spoločnosť začala využívať daný stav a uzavierala zmluvy so štátmi, kde privatizovala najlukratívnejšie oblasti v štáte. Jej dvoma najväčšími príjmami bolo „sprivatizované“ vyberania daní a „voľný obchod“ s narkotikami.

V Indii Východoindická spoločnosť privatizovala niektoré funkcie tamojších štátov, najmä vyberanie pozemkovej dane „zamindárí“. Vo svojej podstate sa vyberanie tejto pozemkovej dane ani za Britov príliš nelíšilo od obdobia Mogulov, Briti však používali techniky, zvyšujúce „efektivitu“ vyberania daní. Zaujímavý je v tejto súvislosti príklad Bengálska, ktoré bolo v 18. storočí jednou z najrozvinutejších oblastí sveta s obrovskou textilnou produkciou. Východoindická spoločnosť tam získala po roku 1757 právo vyberať dane. Sama tieto dane nevyberala, ale keďže bola zriadená za účelom zisku, doterajší systém pozemkových daní trochu „zefektívnila“.

Východoindická spoločnosť prenajímala dane niektorým bohatým Indom, ktorý následne odvádzali časť vybratej sumy spoločnosti. Aby sa však zvýšili výnosy, tak sa niekedy uskutočňovali i dražby výberu daní. Pri nich Východoindická spoločnosť prenajímala výber daní tomu, kto ponúkol najvyššiu sumu. Často súťažitelia v dražbe ponúkali nereálne vysoké čiastky, ktoré potom nemilosrdne vymáhali od miestnych producentov. Keďže však akcionári spoločnosti žiadali vysoké percentá dividend, bolo ťažké tento trend zastaviť. Samozrejme, podobné rabovanie zdrojov a výrobných síl viedlo ku katastrofe, zbedačení roľníci opúšťali svoje polia, tkáči svoje dielne.

Katastrofálne dôsledky tejto politiky sa prejavili, keď sa objavila neúroda roku 1769. Výsledkom bol strašný hladomor v roku 1770, ktorý čiastočne pokračoval i v nasledujúcich rokoch. Z tridsať miliónov obyvateľov Bengálska vtedy zahynul každý tretí, celkovo asi desať miliónov ľudí: http://www.cambridgeforecast.org/MIDDLEEAST/BENGAL.html . Podobný hladomor v Bengálsku predtým nepoznali a z toho úderu sa krajina už nikdy úplne nespamätala. Aj dnes patria Bangladéš i indické Bengálsko medzi najchudobnejšie oblasti sveta. Obchodná spoločnosť, ktorá hľadala iba rýchly zisk, dokázala zdevastovať jednu z najbohatších oblastí sveta za pár rokov. Hladomory, ktoré v Bengálsku spôsobila Východoindická spoločnosť, patrili k najhorším v histórii ľudstva.

Práve v prípade Indie sa ukázalo, čo to znamená, keď štát nedokáže dostať pod kontrolu obchodnú spoločnosť, podnikajúcu na jeho území. Aj iné oblasti Indie, ktoré spravovala „ekonomicky racionálna“ Východoindická spoločnosť, dopadli veľmi zle. V období nadvlády tejto spoločnosti privatizácii úloh štátu India neustále znižovala svoj podiel na svetovom HDP. Okolo roku 1700 produkovala asi štvrtinu svetového HDP (viac ako Európa), avšak do roku 1820, keď Východoindická spoločnosť získala do svojej moci skoro celý subkontinent, klesol tento podiel sotva na polovicu a úpadok ďalej pokračoval. Keď Briti odchádzali z Indie v polovici 20. storočia, bol indický podiel na svetovom HDP už iba 4 %.

Pri zdôvodňovaní tohto úpadku neobstojí ani výhovorka o priemyselnej revolúcii v Európe, pretože práve britská Východoindická spoločnosť, ktorá Indiu ekonomicky kontrolovala, mala skvelý prístup ku všetkým technickým inováciám v Británii. Lenže predstava, že obchodná spoločnosť bude lepšie vládnuť a že bude lepšie usilovať o ekonomický rozvoj, sa ukázala ako nepodložená.

Podobne ako dnešné veľké ekonomické subjekty aj Východoindická spoločnosť až do roku 1858 formálne uznávala suverenitu štátov indických kniežat, najmä Veľkého mogula, hoci za nich fakticky vládla. Avšak napriek tomu, že spoločnosť zo zdrojov v Indii získavala obrovské príjmy, nebola schopná presadiť sa bez podpory ozbrojenej armády, a preto potrebovala silného vojenského spojenca. Z uvedených dôvodov úzko spolupracovala s britskou vládou, ktorá jej pomáhala v prípadoch vojenskej konfrontácie.

„Ekonomická racionalita“ Východoindickej spoločnosti viedla nakoniec k jej zániku. Spoločnosť v záujme svojich akcionárov neustále znižovala náklady a tým si znepriatelila aj vlastných zamestnancov. Jej vlastné vojenské jednotky tzv. sipahíovia sa neustále sťažovali na znižovanie odmien, stratu privilégií (napr. bezplatná pošta), a preto v roku 1857 povstali. Spoločnosť pri tomto obrovskom povstaní rýchlo skrachovala a len koloniálny zásah V. Británie zachránil investorov pred úplným úpadkom. Trochu to pripomína situáciu dnešných veľkých hospodárskych subjektov, ktoré sa opierajú o vojenskú a politickú moc USA pri svojich sporoch s inými štátmi.

Ako som spomínal, druhým najdôležitejším príjmom Východoindickej spoločnosti, na ktorom akcionári veľmi bohatli, bol obchod s narkotikami. Tento výrazne zasahoval najmä Čínu. V Číne boli európske tovary len ťažko predajné hlboko do 19. storočia a tak bolo potrebné nakupovať čínsky čaj a hodváb za striebro. Striebro však bolo veľmi obmedzeným statkom a tak sa britskí obchodníci skúsili vyvažovať bilanciu predajom ópia.

Práve obchodníci spojení s Východoindickou spoločnosťou sa v Číne presadzovali predajom indického ópia. Toho sa po dodaní do Kantonu ujímali miestni obchodníci, ktorí ju ďalej rozširovali medzi Číňanmi, často maloletými. Obchod s ópiom bol síce zakázaný, ale čínske úrady s ním nie vždy bojovali efektívne. Z importovaného ópia sa časom stal veľmi závažný spoločenský problém. Preto Čína pristúpila k prísnym regulatórnym zásahom, v roku 1839 zostrila kontroly a nechala v čínskom meste Kanton zhabať 20 000 dební ópia patriacich britským obchodníkom.

Slovami investorov 21. storočia tak boli porušené „legitímne očakávania investorov“ na výnos z investície. Investori v mene ochrany slobodného obchodu preto iniciovali tzv. ópiové vojny medzi V. Britániou a Čínou. Po prehratej 1. ópiovej vojne musela Čína „investorov“ odškodniť za „vyvlastnenie“ a umožniť im „voľný obchod“.

Nekontrolovaný predaj ópia smerujúci hlavne k mládeži, otrávil v 19. storočí nielen mnoho ľudí, ale aj vzťahy v celej čínskej spoločnosti. Išlo zrejme o najväčšiu epidémiu narkotík v ľudskej histórii s desiatkami miliónov obetí a tá tiež výrazne prispela k hospodárskej katastrofe Číny v 19. a 20. storočí. V roku 1820 produkovala Čína 30 % svetového HDP, v roku 1900 už iba asi 10 % a v roku 1950 ledva päť: http://visualizingeconomics.com/blog/2008/01/20/share-of-world-gdp .

Práve v Číne boli použité mnohé z metód, ktoré hrozia i pri Transatlantickom partnerstve o obchode a investíciách (TTIP). Pri obchode s narkotikami sa síce nikto otvorene neodváži odvolávať na „voľný obchod“, ale i tak hrozí, že prostredníctvom „voľného obchodu“ v rámci TTIP sa do obehu dostanú rôzne „jedy“.

Podobne ako v polokoloniálnej Číne sa dnes pre „investorov“ vytvára obdoba práva exteritoriality, keď zahraničné subjekty majú byť prostredníctvom arbitrážnych tribunálov nadradené nad jurisdikciu štátu, kde podnikajú. Pri arbitrážach môžu investori žalovať štát a žiadať od neho odškodnenie, ak ten prijal právnu úpravu, ktorú investori považujú napr. za tzv. nepriame vyvlastnenie.

Celý systém riešenia sporov medzi štátom a investorom, zvaný Investor – State Dispute Settlement (ISDS), je jedným z najsilnejších prejavov neokolonializmu. Po národno-oslobodzovacích vojnách v polovici 20. storočia stratili západné štáty priamu kontrolu nad väčšinou rozvojových štátov. Západné hospodárske subjekty sa však neprestali zaujímať o hospodársku nadvládu nad Afrikou, Áziou či Južnou Amerikou a preto sa usilovali chrániť svoju moc nepriamo.

Túto nadvládu pomáhali udržovať medzinárodné organizácie. Išlo najmä o Svetovú banku, ktorá sa v roku 1964 pokúsila presadiť predstavu o spôsobe riešenia konfliktov medzi investormi a štátmi v rámci vlastnej inštitúcie. Priamo vo Washingtone, v jednej z budov Svetovej banky, tak vzniklo International Centre for Settlement of Investment Disputes (ICSID). Neskôr podobné centrá vznikli aj v rámci iných systémov ochrany investícií, napr. v Haagu.

Mnoho rozvojových krajín už v roku 1964 hlasovalo vo Svetovej banke proti vytvoreniu podobného systému ochrany investícií, avšak v rámci danej inštitúcie boli hlasovacie práva rozdelené vždy tak, aby dominovali bohaté štáty. Preto ani masívny nesúhlas chudobných štátov nepomohol zabrániť vytvoreniu systému ISDS v tejto inštitúcií.

Svetová banka teda už dávnejšie vytvorila systém súdov pre vzťahy s chudobnejšími krajinami, ktorý mal slúžiť pre lepšie vykorisťovanie „investormi“. Uvedený model sa však začal masívne presadzovať až po zániku Sovietskeho zväzu, keď zanikla aj ideologická alternatíva. V 21. storočí sa celý systém ISDS prudko rozšíril a dnes existujú stovky zmlúv, kde sa objavujú klauzuly o „ochrane investícií“.

Vykrádanie štátnych rozpočtov „investormi“ je dnes formou výnosného podnikania. Ako celý systém ISDS funguje, som popísal inde: TTIP – neznalosť práva neospravedlňuje?. Zjednodušene povedané, rozhodovanie prináleží panelu troch sudcov: jedného nominuje investor, jedného štát a treťom sa obe strany dohodnú.

Tento model so sebou prináša otvorene korupčný a klientelistický systém rozhodovania. Očakáva sa, že každá strana bude mať „svojho“ sudcu a tak v podstate rozhodne ten tretí. Dá sa predpokladať, že „investor“ ho dokáže lepšie „motivovať“. Paradoxom na tomto systéme je, že i keby sa objavili podozrenia z korupcie „sudcov“, neexistuje odvolací mechanizmus na modifikáciu výrokov skorumpovaných sudcov. Tie podozrenia sú pritom imanentnou súčasťou celého procesu, keďže arbitrážne súdy rozhodujú neverejne.

Pri týchto „sudcoch“ neexistuje žiadna nezávislosť, hoci rozhodujú o miliardových sumách. Naopak, je jasné, komu ktorý sudca „patrí“. Tiež je paradoxom, že sudcom arbitrážneho súdu môže byť i osoba, ktorá by sa nemohla stať sudcom ani na najzastrčenejšom okresnom súde SR. Mnohokrát ide o ľudí, pri ktorých nemožno pochybovať o rozpore záujmov – sú to osoby, rôzne spojené s finančným kapitálom.

Podľa niektorých názorov nezávislosť sudcov by mohla garantovať ich finančná nezávislosť. Arbitrážni sudcovia dostávajú tisíce dolárov na deň (spory trvajú dlho) a sú im hradené aj ostatné náklady, čiže ide o skutočne výnosnú činnosť. Mnohí právnici majú eminentný záujem stať sa sudcami v systéme ISDS, lebo tak môžu rýchlo a rozprávkovo zbohatnúť. Keď si človek predstaví, čo všetko musia zniesť sudcovia národných štátov za oveľa nižšie príjmy...

Vykorisťovanie prostredníctvom systému ISDS však vyvoláva čoraz väčšie pohoršenie, najmä v Latinskej Amerike, kde rabovanie štátnych rozpočtov prostredníctvom „investorských žalôb“ bolo jedným z dôvodov príklonu obyvateľstva k ľavicovým hnutiam. Medzi najväčších odporcov takýchto dohôd patrí Brazília a tiež tzv. bolívaristické štáty. Vymaniť sa z uvedeného systému však nie je jednoduché. O čosi podobné sa pokúsila počas vlády prezidenta E. Moralesa Bolívia, ale mnohí „investori“ žiadali, aby ich odškodnila za ich „legitímne očakávania“ na základe zrušených zmlúv.

V Južnej Amerike sa v rámci systému ISDS objavili veľmi absurdné žaloby o odškodnení cigaretových koncernov za protifajčiarsku legislatívu štátov (napr. Phillip Morris v. Uruguaj). Najväčšou absurditou systému ISDS však asi bude spor Veolia v. Egypt, kde investor podal na egyptskú vládu žalobu kvôli zvýšeniu minimálnej mzdy: http://mondediplo.com/2014/06/12ttip . Išlo o zvýšenie minimálnej mesačnej mzdy na 700 egyptských libier (asi 77 eur)...

V prípade rokovaní o TTIP mnohí poukazovali na to, že systém ISDS je prefíkaný spôsob ako umožniť „investorom“ vymaniť sa z jurisdikcie štátov EÚ. Možno povedať, že voľný obchod už dnes existuje v širokom meradle, v niektorých oblastiach je však limitovaný obmedzeniami na ochranu práv a slobôd iných. A práve pri rokovaniach o TTIP sa objavuje riziko ďalšieho odstraňovania práv slabších členov spoločnosti.

Princípy ISDS predstavujú pri TTIP asi najväčšie riziko: nedajú sa totiž aplikovať voči celej spoločnosti, pretože v takom prípade by štáty rýchlo skrachovali. Keby občania žiadali odškodnenie od štátu za svoje nenaplnené „legitímne očakávania“, mohli by vzniesť požiadavku, že štát nebude zvyšovať DPH. Ak mal niekto príjem 500 eur, tak legitímne očakával, že si zaň bude môcť kúpiť určité množstvo potravín. Keď by však štát zvýšil DPH, tak by si občan mohol kúpiť menej potravín a jeho „legitímne očakávania“ na určité množstvo potravín by naplnené neboli. Mal by preto žiadať od štátu odškodnenie za zvýšenú DPH?

Žiaľ, podobné privilégium žalovať štát je umožnené iba „investorom“. Keby prišiel na nejaký súd s podobnou požiadavkou občan, tak by ho vysmiali. Pochopiteľne, keby chcel štát podobne odškodňovať všetkých, dostal by sa do vážnych problémov. Občan je voči investorovi zjavne diskriminovaný. Quod licet Iovi, non licet boovi...

Systém ISDS sa stal pri rokovaniach o TTIP takým veľkým problémom, že niektorí politici, napr. nemecký vicekancelárS. Gabriel, prišli počas roku 2015 s pokusmi zmeniť aspoň formu súdneho rozhodovania pri sporoch štátov s investormi. Miesto problematického panelu troch komerčných právnikov chce vytvoriť akýsi „verejný súd“, pri ktorom sa zaručí nezávislosť arbitráže. Tretinu sudcov by mala nominovať EÚ, tretinu USA a tretina by sa menovala konsenzom.

Žiaľ, hlavné nedostatky celého systému ISDS by zostali zachované i pri tomto systéme. Ide najmä o jednostrannosť celého systému ochrany investícií: kreujú sa práva investorov a povinnosti štátov, vzniká možnosť investora žalovať štát okrem národných a európskych súdov i na arbitrážnom súde, ale nie naopak, pretrváva právna neistota pri rozhodovaní a objavuje sa mnoho ďalších nedostatkov.

Napriek pokusom o zmiernenie najvypuklejších absurdností preto treba povedať: rokovania o TTIP už natoľko diskreditovali návrh tejto dohody, že žiadne kozmetické zmeny jej legitimizácii nepomôžu. Je potrebné, aby politici a korporácie začali viesť celospoločenskú diskusiu s otvoreným koncom o celom politickom systéme EÚ. Žiaľ, existujú pochybnosti, či čosi také je ešte v silách súčasnej Európy ...