Na úvod akejkoľvek diskusie o utečencoch treba vyvrátiť niektoré mýty šírené médiami. Pri týchto údajoch budem vychádzať z oficiálnych zdrojov UNHCR, ktoré uvádzajú stav ku koncu roku 2014: http://unhcr.org/556725e69.html .

Predovšetkým treba povedať, že počet osôb, ktoré boli nútené opustiť do konca roku 2014 svoje domovy, bol veľmi vysoký (skoro 60 miliónov), štáty Západu však nepatrili medzi hostiteľské krajiny s najväčším počtom utečencov. Z počtu 60 miliónov tvorili väčšinu tzv. vnútorne vysídlené osoby (IDP), ktoré pri svojom úteku neprekročili medzinárodne uznanú hranicu, až vyše 38 miliónov. Počet ľudí so statusom utečenca vo svete bol skoro 20 miliónov a okrem týchto dvoch kategórii treba spomenúť ešte uchádzačov o azyl.
Pokiaľ ide o utečencov, tak tabuľka prvých desať hostiteľských štátov (tam, kde je najviac utečencov) na konci roku 2014 vyzerala nasledovne:

 1. Turecko
 2. Pakistan
 3. Libanon
 4. Irán
 5. Etiópia
 6. Jordánsko
 7. Keňa
 8. Čad
 9. Uganda
10. Čína

Pokiaľ ide zase o krajiny pôvodu utečencov, tu sú lídri ešte jednoznačnejší. Suverénne vedie Sýria s počtom 3,9 mil. utečencov, nasledujú Afganistan (2,6 mil.) a Somálsko (1,1 mil.).

Ako som spomínal, pokiaľ ide o počty, ešte viac než utečencov je tzv. vnútorne vysídlených osôb (IDP). Ide o osoby, ktoré pri svojom úteku neprekročili medzinárodnú hranicu. Opäť tu vedie Sýria so 7,6 mil. osôb pred Kolumbiou so 6 mil. a Irakom s 3,6 mil. Cez dva milióny vnútorne vysídlených majú ešte Kongo a Sudán, viac ako milión Pakistan, Južný Sudán, Nigéria a Somálsko. V Európe je asi najznámejší problém státisícov Srbov a Rómov, ktorí boli po roku 1999 vyhnaní z Kosova, ale keďže Kosovo je podľa OSN stále súčasťou Srbska, tak nie sú považovaní za utečencov, ale za vnútorne vysídlené osoby.
Aby som bol spravodlivý, lepšie si vedie Západ pri problematike uchádzačov o azyl. V roku 2014 požiadalo vo svete o azyl 1,7 mil. ľudí, najviac ich síce bolo v Rusku, ale hneď za ním nasledovali Nemecko a USA. V porovnaní s ostatnými citovanými skupinami sú však uchádzači o azyl početne veľmi malá skupina.


Keď sa na štatistiky UNHCR pozrieme pozornejšie, vidíme, že dominantnou oblasťou, kde žije najviac utečencov a vnútorne vysídlených osôb, je širší Blízky východ. Samozrejme, medzi významných hostiteľov utečencov patria aj niektoré krajiny Afriky, no USA, Kanada či štáty EÚ doteraz k najvýznamnejším hostiteľom utečencov nepatrili a v prvej desiatke hostiteľských krajín sa neobjavovali.

Pri pohľade na štatistiky, musí tiež vyniknúť suverénne najvyšší počet utečencov a vnútorne vysídlených osôb zo Sýrie. Je to naozaj paradox, lebo až do roku 2011 sa Sýria v štatistikách UNHCR objavovala presne na opačnej strane a pred rozpútaním občianskej vojny patrila Sýria medzi absolútne najväčších hostiteľov utečencov vo svete. Počet utečencov v Sýrii bol podstatne vyšší než v ktorejkoľvek krajine EÚ. Je to pochopiteľné, pretože do Sýrie smerovali utečenci z hlavných vojnových konfliktov Blízkeho východu – Iračania, Palestínčania, Kurdi. Žiadna z krajín EÚ nebola v 21. storočí nútená absorbovať čo i len podobné počty utečencov ako Sýria. Stačí sa pozrieť na krajiny južnej Európy, neschopné vysporiadať sa s počtami utečencov, ktoré by sa v Sýrii nepovažovali za vysoké.

Štáty Blízkeho východu zohrávali pre EÚ úlohu „záchytného tábora“ pre utečencov z rôznych konfliktov sveta. A, paradoxne, neboli to feudálne monarchie Perzského zálivu, pochybní spojenci Západu, ale „zlé diktatúry“, ako napr. Sýria alebo Líbya, ktoré chránili EÚ pred masami utečencov. Hlúpou agresívnou politikou západných mocností sa však tento „štít“ stratil. V minulosti mala Európa veľkú výhodu, že jej perifériu vytvárali pomerne stabilné štáty, ktoré dokázali zabezpečiť svojim občanom aspoň aký-taký vnútorný mier. Z oblastí devastovaných konfliktami utekali skupiny nešťastných jednotlivcov do štátov, kde vojnový konflikt neeskaloval. Utečenci nešli až do Európy, lebo stabilné štáty boli i na Blízkom východe.

Situácia sa však mení: tým, že sa dnes odstraňujú štátne štruktúry a miesto štátov sa vytvárajú akési rozorvané kmeňové oblasti. V týchto rozvrátených regiónoch síce západné vlády strácajú prekážky pri svojej neokoloniálnej politike, ale súčasne bez dostatočne silných centrálnych vlád je tam riešenie problémov s utečencami neefektívne. Naopak, keďže zdecimované štáty Blízkeho východu nie sú schopné odstrániť vojnu všetkých proti všetkým ani na svojom území, tak z kedysi hostiteľských štátov dnes odchádzajú masy utečencov ďalej do EÚ.

Iste, že pre nadnárodné koncerny zo Západu je oveľa výhodnejšie oslabiť centrálnu moc a roztrieštiť Irak, Sýriu či Líbyu na malé čiastky, ktoré bude možné pohodlne ovládať. Západné štáty agresívnymi vojnami systematicky destabilizujú rozvojové krajiny, pretože po odstránení silnej centrálnej vlády nemajú lokálni kmeňoví predstavitelia schopnosť presadiť sa voči nadnárodným koncernom, ktoré so svojimi súkromnými armádami ovládnu miestne surovinové zdroje. Nestabilita vo vojnou zničenej krajine navyše spôsobuje aj ďalší odlev kapitálu. Každý, kto z vojnou zničenej krajiny dokáže niečo vytĺcť, odváža svoj kapitál do bezpečnejších končín, najmä na Západ. Presne to je prípad Iraku po roku 2003.

Lenže EÚ by mala svoj záujem menej viazať na záujmy nadnárodných koncernov. Iste, západní politici sa snažili vždy oslabiť silné vlády v Afrike a Ázii, pretože tie by mohli realizovať nezávislú politiku. Lenže hoci sa Západ správal agresívne i v minulosti a neokoloniálne intervencie pravidelne opakoval, svoju politiku vykonával podstatne chytrejšie než dnes, keď sa Západ na Blízkom východe stal synonymom agresie a násilných zmien režimov.
 

Z pohľadu utečeneckej krízy by si hostiteľské krajiny utečencov na Blízkom východe za svoju obetu zaslúžili nie bomby a drony, ale pomoc a podporu štátov EÚ. Platí to najmä preto, že prevažná časť utečeneckých problémov v 21. storočí bola vyvolaná neokoloniálnou politikou Západu. Žiaľ, jednou z obetí západného neokolonializmu sa stala i Sýria. Západu nestačilo, že Sýria na seba dlhodobo prijala ťažké utečenecké bremeno, Západ chcel dostať Sýriu pod svoju kontrolu. Tlak na sýrsku vládu sa pritom začal dávno pred vypuknutím tzv. arabskej jari. Už v roku 2003 prijali USA tzv. Syria Accountability Act s ekonomickými sankciami proti sýrskej vláde. EÚ sa síce pridala k sankciám až podstatne neskoršie, ale americký tlak na sýrsku vládu podporovala od začiatku.

Jedným z hlavných spôsobov nátlaku proti Sýrii bolo obvinenie, že sýrska vláda nechala v roku 2005 zavraždiť libanonského premiéra R. Harírího, čo Damask od začiatku odmietal. Voči Sýrii boli opakovane zavedené sankcie zo strany USA a v Haagu bol na základe rezolúcie BR OSN 1757 (2007) zriadený špeciálny tribunál OSN pre Libanon. Hoci podľa vyjadrenia A. Casseseho, prvého predsedu tribunálu, mal tribunál splniť svoj mandát rýchlo, dodnes sú výsledky tribunálu v podstate nulové. Zaujímavé, že Talian A. Cassese bol aj prvým predsedom Trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY). Je naozaj zaujímavé, ako sa zopár západných sudcov strieda vo funkciách predsedov trestných tribunálov pre nezápadný svet. Písal som o tom tu: http://www.noveslovo.sk
/c/Srebrenica_medzinarodna_spravodlivost_a_jej_politizacia
Lenže i pri pomalej práci tribunálu sa čoraz jasnejšie ukazuje, že obvinenie Sýrie bolo nepodložené a vytvorenie tribunálu malo slúžiť iba na mediálne útoky voči sýrskej vláde. Potvrdil to i syn zavraždeného expremiéra Saad Haríri, ktorý tiež zastával v rokoch 2009 – 2011 funkciu premiéra a tvrdo vtedy odmietol obvinenia voči sýrskej vláde: http://www.reuters.com/article/2010/09/06/us-lebanon-hariri-idUSTRE68510420100906 .
Zdá sa, že tu je veľmi veľa podobností so snahou vytvoriť špeciálny tribunál OSN pre vyšetrovanie pádu malajzijského lietadla MH17, o ktoré sa pokúšali niektoré štáty v lete 2015. Tak ako v prípade tragédie letu MH17 aj proti Sýrii USA najprv zaviedli sankcie a až potom navrhli vytvoriť tribunál, kde sa mala skúmať zodpovednosť. Samozrejme, tribunál pre Libanon zapojenie Sýrie do vraždy expemiéra nezistil a dnes potichu odznieva dostratena. Protisýrske sankcie však pretrvali a Západ si medzitým už našiel iné dôvody pre ich zachovanie. Ukážkový príklad prezumpcie viny…

Napriek rôznym obvineniam sýrska vláda celé desaťročie západnému tlaku odolávala a pokorne znášala vlnu utečencov, vyvolanú najmä americkou agresiou v Iraku. Vítanú príležitosť na zosilnenie tlaku proti sýrskemu režimu B. Asada priniesla tzv. arabská jar. USA očividne hnutie arabskej jari využili na rozšírenie svojho vplyvu v regióne. Západní plánovači postupovali selektívne a tam, kde vládli ich poslušní spojenci, podporili rozprášenie demonštrácií zahraničnou intervenciou.

Napr. v Bahrajne zlomila povstanie šiítskej väčšiny v roku 2011 saudská intervencia. USA síce nezasiahli priamo, avšak svojou flotilou v Bahrajne znemožnili Iránu zakročiť na podporu bahrajnských šiítov. Dnes sa trochu podobná intervencia proti šiítom uskutočňuje v Jemene, kde by Saudi bez podpory USA museli pri svojej agresii zohľadňovať postoj Iránu. Naopak, v nepokorenej Sýrii postupoval Západ opačne: financoval a podporoval opozíciu, hoci tá sa sama nedokázala presadiť a voči režimu sa dlho udržovala len vďaka západnej pomoci. Žiaľ, zvyšovaním vojenskej pomoci povstalcom Západ v Sýrii „zasial vietor“, z ktorého sa postupne vykľulo extrémistické hnutie Islamský štát pre Irak a Levantu (ISIL).


USA majú dôvod na obavu z opätovného nastolenia nadvlády B. Asada nad celou Sýriou. S pribúdajúcimi rokmi konfliktu v Sýrii rastie túžba obyvateľov po návrate starých časov. To je typické pre väčšinu obyvateľov krajín, ktoré sa v minulosti stali obeťou západných intervencií. Aj v Iraku a Líbyi sa so značným sentimentom spomína na časy, keď vládli „zlí diktátori“. Veľmi mnoho obyvateľov túži po návrate starých stabilných pomerov. Lenže S. Husajn ani M. Kaddáfí už nie sú medzi živými. To naopak, B. Asad pretrval!
Sýrčania sa počas vlády B. Asada síce nemali tak blahobytne ako Líbyjčania počas vlády M. Kaddáfího, ale v Sýrii panovala stabilita. Sentiment sýrskeho obyvateľstva po mieri a bezpečí je silným tromfom v rukách sýrskej vlády. ISIL je v Sýrii síce stále vojensky silný, ale nie je schopný splniť očakávania obyvateľov a svojimi náboženskými excesmi stráca sympatie umiernených obyvateľov. Mnohí dnes porovnávajú sekulárnu baasistickú vládu B. Asada a netolerantnú islamistickú vládu ISIL. Výsledok je viac ako jasný a čas hrá v podstate pre B. Asada. ISIL je viazaný na viacerých frontoch, kde vedie neúprosnú vojnu a tá decimuje zdroje obyvateľov na ovládanom území. ISIL pritom so svojím fundamentalizmom musí hlásať expanziu a nemôže sa zastaviť na žiadnych hraniciach. Preto keď expanzia neuspeje, tak pre ISIL nastane strategický problém. Je možné, že na ten moment čaká aj legitímna sýrska vláda, aby obnovila svoju kontrolu nad okupovaným územím.
Niet pochýb, že mnohí na Západe sa prípadného víťazstva B. Asada obávajú. B. Asad by sa mohol stať uctievaným politikom, ktorý by odolal tak tlaku USA, ale aj islamistickej ofenzíve. V situácii, keď sa na Blízkom východe existuje mnoho území bez silnej centrálnej vlády, je prítomnosť takejto autority veľmi lákavá. Silná sekulárna centrálna vláda v Sýrii , ovenčená aureolou veľkého víťazstva, by sa mohla stať zaujímavou alternatívou pre región. Toto v USA vojenskí plánovači vedia dobre a i preto sa v júli 2015 začalo otvorene hovoriť o americkom bombardovaní cieľov sýrskej vlády. Voči takým plánom by sa však mala ohradiť EÚ.

Asad je veľkou príležitosťou pre EÚ. Uvedomme si, ako veľmi by mohla nová sýrska vláda pomôcť Európe napr. pri riešení problému utečencov. Hoci sa to v médiách nepíše, napriek vojnovému konfliktu, sa na území ovládanom B. Asadom, nachádzajú milióny Sýrčanov, utekajúcich pred ISIL. Celkovo je vnútorne vysídlených 7,6 milióna Sýrčanov a väčšina utiekla pred ISIL. Títo ľudia sa chcú vrátiť do svojich domovov, ale keby padla legitímna sýrska vláda, tak by sa pohli smerom na Európu.

Základným cieľom každej vlády v EÚ by malo byť obnovenie kontroly legitímnej vlády B. Asada nad celou Sýriou. ISIL neuznáva žiadne medzinárodné hranice a aj po prípadnej porážke B. Asada by expandoval do ďalších štátov. Naopak, prípadné víťazstvo B. Asada by žiaden iný štát neohrozovalo a, naopak, zvýšilo by stabilitu v regióne. V Bruseli by si mohli uvedomiť, že žiadne nové tábory pre utečencov nepomôžu tak ako práve podpora legitímnych sýrskych orgánov. Pritom by možno ani nemuselo ísť o priamu vojenskú podporu. Ak však chcú západné štáty naďalej v Sýrii bombardovať, mali by si svoje akcie odsúhlasiť Damaskom, aby to bolo v súlade s medzinárodným právom. A aby tie útoky skutočne oslabili ISIL.
Ak však príde k zvrhnutiu B. Asada vojskami ISIL alebo západnými silami, bude musieť EÚ na seba zobrať tie milióny utečencov, ktoré ešte pred pár rokmi na prijímala Sýria. A ak hlúpou politikou rozvrátime aj ďalšie z najväčších hostiteľských krajín utečencov, napr. Irán, tak tých utečencov budeme musieť prijať ešte omnoho viac. Nech už boli „diktátorské režimy“ v Pakistane, Iráne, Sýrii, Líbyi akékoľvek, boli voči utečencom otvorenejšie než EÚ. Brusel mal túto ich pozitívnu črtu podporovať, nie hľadať smiešne zámienky na vojenské intervencie. Celkovo, najlepšou politikou vo vzťahu k utečencom zo strany EÚ by bola politika mieru a podpory legitímnych vlád na Blízkom východe. To ešte stále nie je stratená záležitosť, najmä v prípade legitímnej sýrskej vlády a jej boja proti ISIL.


Jednoznačne najrozumnejšou politikou vo vzťahu k utečencom je preto požiadavka mierového spolužitia štátov EÚ a Blízkeho východu. Za tento cieľ sme boli mnohí demonštrovať už v roku 2013, keď sa pripravovala západná agresia voči Sýrii. Aj dnes treba demonštrovať – nie proti utečencom, ale za mier vo svete! Nuž a podobne, každý slovenský politik, ktorý sa dnes vyjadruje k otázke utečencov a tvrdí, že situáciu treba riešiť v krajinách pôvodu utečencov, by mal povedať, čo on osobne urobil pre mier a proti vojnám, najmä tým na Blízkom východe!