29.8.2016 blog autora
V posledných týždňoch sa na stránkach slovenských médií začali objavovať informácie, týkajúce sa tvrdenia Medzinárodného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) o nevine S. Miloševiča v otázke zločinov v Bosne a Hercegovine. Mnohí tiež poukazovali na fakt, že tzv. mienkotvorné média túto informáciu úplne odignorovali. Na opačnej strane sa zase objavilo tvrdenie, že ide o konšpirácie tzv. proruských webov. Preto sa pokúsim poukázať na kľúčové fakty tejto problematiky.
Otázka viny a výroky ICTY
Pokiaľ ide o samotný text v rozhodnutí ICTY proti R. Karadžičovi, ktorý tento spor vyvolal, naozaj sa tam nachádza výrok konštatujúci nevinu S. Miloševiča v prípade zločinov proti ľudskosti a genocídy v Bosne a Hercegovine, pozri str. 1303, par. 4360 v rozhodnutí. Súd konštatoval, že neexistujú „dostatočné dôkazy v tejto kauze, aby sa dalo usúdiť, že Slobodan Miloševič súhlasil so spoločným plánom (k uskutočneniu genocídy a zločinov proti ľudskosti)“. Súd tam dokonca hovoril o„Miloševičovej opakovanej kritike politiky a rozhodnutí obžalovaného (R. Karadžiča)“.
Odporcovia tvrdení o nevine poukazovali na to, že v rozhodnutí o R. Karadžičovi sa objavili aj iné výroky o S. Miloševičovi, napr. o tom, že chcel zabrániť odtrhnutiu Bosny a Hercegoviny alebo o jeho podpore bosnianskych Srbov. Aj ICTY však v rozhodnutí uznal, že to jeho vinu za zločiny proti ľudskosti a genocídu nijako nedokazuje.
Taktiež sa poukazuje na to, že pri uvedených výrokoch nešlo o rozhodovanie o vine alebo nevine S. Miloševiča ako takého, ale o rozhodnutie o R. Karadžičovi. Treba uznať, že ICTY naozaj formálne nerozhodol o vine alebo nevine S. Miloševiča, avšak z formálneho hľadiska je S.Miloševič v otázke zločinov proti ľudskosti a genocídy v Bosne jednoznačne nevinný: platí totiž princíp prezumpcie neviny a S. Miloševič nebol odsúdený ani po takmer piatich rokoch väzby v Haagu. Výrok o nevine S. Miloševiča v otázke zločinov v BiH je však dôležitý práve preto, lebo proces so S. Miloševičom bol po jeho smrti zastavený a tak ICTY jeho vinu alebo nevinu nemohol konštatovať priamo v jeho procese.
Napriek všetkému vyjadrenie ICTY o nevine S. Miloševiča vo vzťahu k zločinom v Bosne je veľmi významné. Potvrdila to aj reakcia predstaviteľov srbskej vlády, ktorí tomuto faktu prikladali značnú dôležitosť. Je akiste pravda, že Srbi vidia celý problém veľmi jednostranne, avšak aj tak išlo o vyjadrenia, pri ktorých mali médiá o celej veci informovať. Vzhľadom na to, aké podrobnosti zvykli v minulosti o vojne v Juhoslávii predkladať, nemali mlčať ani o fakte, ktorý tak veľmi vítala srbská vláda.
Pochybný proces v Haagu
Pri procese so S. Miloševičom (1941 – 2006) však existovalo od samého začiatku niekoľko problémov, ktoré veľmi komplikovali jeho dôveryhodnosť. Predovšetkým, samotný ICTY má značný problém s legitimitou, na čo som opakovane poukazoval: Srebrenica, medzinárodná spravodlivosť a jej politizácia. Okrem problematického spôsobu kreácie mu možno vyčítať aj prílišnú prevahu západných predstaviteľov v rozhodovacích procesoch, ale aj ostentatívnu neochotu čo i len uvažovať o vyšetrovaní zločinov NATO počas vojny v Juhoslávii 1999. Bývalá pracovníčka ICTY F. Hartmannová poukázala i na zamlčovanie a cenzúru významných faktov, ktoré mohli mať význam pre Srbov vo viacerých konaniach.
Za pochybné treba považovať aj načasovanie obvinení S. Miloševiča za zločiny v Bosne. Vojna sa totiž skončila už v roku 1995, ale S. Miloševič bol za zločiny v Bosne stíhaný až po vojne v Kosove, ktorú NATO začalo bez súhlasu BR OSN. Ako to, že S. Miloševiča nestíhali už po roku 1995 a až počas vojny s NATO začali riešiť jeho zodpovednosť za zločiny? Celé to vyvoláva dojem, že išlo o účelovú snahu „legitimizovať“ protiprávne vojenské akcie NATO novými obvineniami S. Miloševiča.
Za veľký problém považujem aj dĺžku Miloševičovej väzby– v Haagu ho držali od júna 2001 do marca 2006. Určite to bol dosť dlhý čas na to, aby Miloševičovi dokázali vinu. Pre porovnanie – proces so všetkými nacistickými zločincami v Norimbergu trval menej ako jeden rok. Je tiež zaujímavé, že keby niekoho stíhali za genocídu na Slovensku, museli by ho po štyroch rokoch prepustiť, lebo štyri roky sú maximálna dĺžka väzby. Lenže dĺžka väzby nebola jediným problémom haagskeho procesu s Miloševičom: proces bol veľmi nepresvedčivý, súd mu zjavne nebol schopný dokázať nič a naopak, sám Miloševič účinne spochybnil viaceré obvinenia.
Za pomerne závažný fakt, indikujúci nevinu S. Miloševiča, treba považovať aj rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora (ICJ) z roku 2007 o žalobe, ktorú podala Bosna a Hercegovina proti Srbsku a Čiernej Hore. ICJ vtedy konštatoval, že v BiH síce prišlo k zločinom proti ľudskosti, ale že za ne nie je vinná Juhoslávia. Tá Juhoslávia, na čele ktorej stál v rozhodnom období práve S. Miloševič Treba tiež pripomenúť, že Belehrad uzavrel hranice s BiH ešte v roku 1992 a juhoslovanskí predstavitelia prerušili aj oficiálne styky s orgánmi Republiky Srbskej v BiH, hoci neformálne vzťahy zďaleka nezanikli.
Zodpovednosť za vojnu v Bosne
Jedným z hlavných problémov posudzovania vojny v BiH je snaha Západu vytvoriť obraz Srbov ako jediného vinníka balkánskych vojen. Tým sa totiž podarí lepšie legitimizovať i protiprávnu agresiu NATO bez mandátu OSN z roku 1999. Je pravda, že existuje veľká zodpovednosť bosnianskych Srbov za zločiny v Srebrenici a aj srbský parlament opakovane odsúdil zločiny v Srebrenici, avšak snaha jednostranne obviňovať Srbsko nebudí dôveru.
V médiách však jednostranný obraz o celom konflikte dodnes pretrváva a stále sa zamlčujú mnohé dôležité fakty o udalostiach v Bosne z prvej polovice 90-tych rokov. Po tom, čo 3. marca 1992 BiH vyhlásila nezávislosť od Juhoslávie, začali sa bosnianski Srbi pýtať, prečo majú zostať súčasťou nového štátu. Srbi v BiH na začiatku 90-tych rokov tvorili asi tretinu obyvateľstva, mali tam teda väčší podiel na populácii než moslimovia v bývalej Juhoslávii.
BiH je multietnickým štátom rovnako ako bola aj Juhoslávia a podobne ako bývalá Juhoslávia je aj dnešná BiH federáciou. Otázkou zostáva, prečo jednu federáciu deliť možno a inú nie. Samozrejme, treba hneď dodať, že v roku 1992 sa o územno-organizačnom členení BiH ešte diskutovalo. Veľkým problémom bolo, že bosnianski moslimovia požadovali unitárnu BiH už po vyhlásení nezávislosti od Juhoslávie. V takej BiH by mali vo voľbách prevahu nad Srbmi a mohli by im vnútiť zákony, ktoré by sa Srbom nepozdávali. Avšak nielen kvôli tomu sa črtal sa veľký konflikt.
Existovalo niekoľko pokusov, ako zabrániť vojne v BiH. Z nich najdôležitejším bol tzv. Curringtonov-Cutileirov plán. Tento plán bol výsledkom mierovej konferencie Európskych spoločenstiev z februára 1992. A hoci pôvodná verzia návrhu bola kritizovaná najmä Srbmi, po jej prepracovaní sa podarilo získať súhlas všetkých troch etník. 18. marca 1992 bola uzavretá tzv. Lisabonská dohoda, ktorú podpísali A. Izetbegovič za Moslimov, R. Karadžič za Srbov a M. Boban za Chorvátov. BiH sa podľa dohody mala stať silno decentralizovaným štátom, v ktorom by mali jednotlivé etniká možnosť rozhodovať o územiach, kde tvorili väčšinu. Hranice etnických území boli v dohode presne stanovené.
28. marca 1992 však A. Izetbegovič stiahol svoj podpis pod dohodou a opäť začal požadovať silnú centralizovanú vládu v BiH. Tento krok nasledoval po stretnutí A. Izetbegoviča s veľvyslancom USA W. Zimmermannom. Obsah rozhovoru nie je dodnes známy, je však isté, že USA prisľúbili A. Izetbegovičovej predstave o BiH podporu a ten sa preto rozhodol odmietnuť Lisabonskú dohodu. To bol osudný krok, ktorým A. Izetbegovič veľmi znížil šance na zachovanie mieru.
Alija Izetbegovič a islamský fundamentalitmus
Práve úloha bosnianskeho lídra a prvého prezidenta BiH A. Izetbegoviča v celom konflikte je jednou z najdôležitejších tém zamlčovaných v médiách. Paradoxné je, že hoci A. Izetbegovič niesol veľkú zodpovednosť za vojnu v BiH, ICTY v Haagu ho nestíhal. Zaujímavé však neboli len jeho politické kroky zo začiatku 90-tych rokov, či jeho možná zodpovednosť za vojnové zločiny (napr. masaker v Krenici). Aj samotná jeho osoba bola natoľko kontroverzná, že jeho pôsobenie vo funkcii prispievalo k vzniku rozporov medzi národnosťami v BiH.
A. Izetbegovič (1925-2003) bol islamský fundamentalista a priateľ U. bin Ládina. Ešte počas obdobia druhej svetovej vojny spoluzakladal organizáciu „Mladí moslimovia“, ktorá sa v roku 1943 stala jedným z organizátorov moslimskej divízie Waffen SS Handžar. Treba povedať, že o Izetbegovičovej úlohe pri vytváraní divízie Waffen SS existuje viacero otvorených otázok, avšak jeho podpora nacistov počas vojny bola zjavná. V roku 1946 bol A. Izetbegovič dokonca odsúdený práve za zločiny, ktoré počas vojny spáchal.
Svoje názory však A. Izetbegovič nezmenil ani po vojne a počas štúdia pokračoval v islamistických aktivitách. Pre svoje postoje a konania ho v komunistickej Juhoslávii stíhali a potrestali za šírenie náboženskej nenávisti, v roku 1983 ho odsúdili na štrnásť rokov, po piatich rokoch ho však omilostili. Práve uväznenie A. Izetbegoviča kvôli jeho islamistickému antikomunizmu mu získalo značnú podporu medzi skupinami bosnianskych moslimov.
Je zrejmé, že keď sa A. Izetbegovič dostal v BiH do čelných pozícií, tamojší Srbi museli pociťovať obavy. Ešte v prvej polovici 20. storočia tvorili v BiH väčšinu obyvateľstva a až neskôr ich vďaka vyššej natalite predbehli moslimovia. Na islamizáciu Bosny ale Srbi neboli vôbec pripravení a to aj kvôli sekulárnemu Titovmu režimu. Pre mnohých Srbov bolo doslova šokom, keď si moslimovia zvolili za predstaviteľa človeka, ktorý bol ešte za Tita vnímaný ako najhorší islamista a ktorého názory zneli v socialistickej Juhoslávii skutočne „stredoveko“.
Islamská deklarácia
Pre lepšie pochopenie názorov A. Izetbegoviča uvediem niekoľko citátov z jeho hlavného diela „Islamská deklarácia“. Na začiatku textu sa ako motto uvádza príkaz „Ver a bojuj!“. V úvodnej kapitole sa zase ako prvý z cieľov spomína: „Realizácia islamu vo všetkých oblastiach spoločenského života, v rodine a spoločnosti, prostredníctvom reštaurácie islamského náboženského myslenia a vytvorenie integrovaného islamského spoločenstva od Maroka po Indonéziu.“
V kapitole Islam je jediné náboženstvo sa zase píše: „Medzi islamskou vierou a „ne-islamskými“ sociálnymi a politickými inštitúciami nemôže existovať mier ani koexistencia... Neexistuje žiadny priestor pre laicistický princíp a štát má byť výrazom morálnych konceptov náboženstva a podporovať ich.“
V kapitole Sloboda vyznania sa uvádza: „Vzdelávanie ľudí, najmä prostredníctvom masových médií musí byť kontrolované ľuďmi s nespochybniteľnou islamskou morálnou a intelektuálnou autoritou. Zvrhlíkom a degenerovaným nemožno dovoliť, aby položili svoje ruky na médiá... Čo môžeme očakávať, keď ľudia dostanú jednu správu z mešity a úplne opačnú z televízie?“
V kapitole Výchova sa uvádza: „Zvláštnou úlohou islamského poriadku je efektívny boj za účelom eliminácie všetkých foriem zlyhávajúcej výchovy. Islam zakazuje a islamský poriadok má konkretizovať opatrenia na zabránenie:
- všetkých foriem alkoholickej intoxikácie ľudí,
- otvorenej a skrytej prostitúcie,
- pornografie slovom, obrazom, filmom a televíziou,
- kasín, nočných klubov, tanečných klubov a iných foriem zábavy nezodpovedajúcim morálnym predstavám islamu.“
V kapitole Práca a boj zase stojí: „Ohlasujúc obnovu (islamskú), neohlasujeme obdobie bezpečnosti a pokoja, ale obdobie nepokojov a výziev.“
Nedôveryhodná a selektívna spravodlivosť?
Skúsme si predstaviť, že by v nejakej inej európskej krajine v súčasnosti získala moslimská populácia vďaka natalite väčšinu a zvolila si za hlavu štátu človeka, spájaného bin Ládinom, ktorý bude hlásať islamizáciu štátu, zákaz tanečných klubov alebo vylúčenie „zvrhlíkov“ a „degenerovaných“ z médií. Také čosi by vyvolalo výbuch aj v stabilnejšej oblasti než na Balkáne. Je možné, že ku konfliktu v Bosne by prišlo i bez A. Izetbegoviča, ale práve on svojím správaním situáciu v BiH veľmi vyhrotil. A počas vojny podporoval najextrémnejšie sily pri páchaní zločinov.
Po 23 rokoch fungovania ICTY je na čase zrušiť túto inštitúciu, ktorá ročne stojí stovky miliónov eur a ukázala sa ako neefektívna. Niektorých z hlavných zodpovedných osôb ICTY selektívne odmietol stíhať a naopak, iným chcel pripísať viac, než mali na svedomí. Veľkou hanbou tiež zostáva dĺžka procesu so S. Miloševičom, ktorý trval až dovtedy, kým obvinený nezomrel. Práve takýto nespravodlivý a selektívny súd vytvoril o S. Miloševičovi obraz hrdinu, ktorý si nezaslúžil...