30.9.2015 Nové slovo
Migračná kríza prináša nejedno prekvapenie. Pre mňa osobne je tým najpikantnejším, že mnohí ľudia, ktorí sa hlásia k ľavici, konkrétne k liberálnej ľavici, priam s náboženskou zanietenosťou obhajujú povinné kvóty. Nikto im v tom nebráni, len mi to pripadá dosť popletené vzhľadom na to, aké sú základné hodnoty liberálnej ľavice.
Prinajmenšom tri veci akosi hodnotovo nesedia: po prvé, vôbec sa nehľadí na to, že v Sýrii / Turecku nechávame trpieť tých najzraniteľnejších; po druhé, úplne sa ignoruje utrpenie iných vojnou a hladom postihnutých štátov len preto, že sú príliš ďaleko na to, aby odtiaľ ľudia utiekli do Európy; po tretie, kvóty predpokladajú, že sa utečenci budú deportovať proti ich slobodnej vôli do štátov, kam ísť nechcú, a teda dôjde k porušeniu ich ľudských práv. Všetky tri dôvody bližšie rozoberiem.
Ľavica je o tých najslabších
Začnime prvou výhradou. Základným princípom liberálnej ľavice je sociálna spravodlivosť. Hlavnou autoritou liberálnej ľavice v tejto oblasti je bezpochyby John Rawls, americký filozof, o ktorom som napísal niekoľko kníh. Rawlsova teória spravodlivosti je známa predovšetkým vďaka tzv. princípu diferencie, podľa ktorého treba klásť dôraz vždy na zlepšovanie situácie tých najmenej zvýhodnených, čiže tých najchudobnejších, najdiskriminovanejších atď. Ak si tento princíp od Rawlsa požičiame a aplikujeme ho na dnešnú utečeneckú krízu zo Sýrie, niečo tu nehrá.
V súčasnosti sa veci majú tak, že do Európy plynú státisíce Sýrčanov (plus nositeľov falošných sýrskych pasov z najrôznejších kútov sveta), ktorí mali dosť peňazí na to, aby zaplatili prevádzačom nemalé sumy za transfer do EÚ. Zväčša teda ide o sýrsku strednú triedu, ktorá mala prostriedky na svoju cestu do Európy. Tí, ktorí tieto peniaze nemali, a teda tí najchudobnejší a najzraniteľnejší, ostávajú v utečeneckých táboroch v Turecku.
Rawls by sa červenal
Ak by sme chceli byť spravodliví, celú našu energiu by sme venovali našej pomoci tým najúbohejším ľuďom v Turecku. Bojovali by sme za vytvorenie záchytných azylových centier v Turecku (hotspoty) a žiadosti sýrskych prišelcov do Európy by sme nepredraďovali žiadostiam „tureckých“ Sýrčanov. Naopak, skôr by sme preferovali tých chudobnejších. Lenže presný opak je pravdou.
Systém kvót vychádza z princípu „kto prv príde, ten prv melie“, čo je klasický darwinistický princíp využívaný najmä pravicovými liberálmi, resp. neoliberálmi. Pointa je naozaj absurdná: Európa si za burácania liberálnej kaviarne prerozdelí sýrsku strednú triedu, ktorá sem dorazila vďaka svojmu lepšiemu materiálnemu postaveniu a potom, keď sa kvóty naplnia, ukáže prostredník všetkým tým Sýrčanom, ktorí pomoc najviac potrebujú, čiže tým, ktorí na cestu do Európy nemali peniaze. Tí ostanú pred bránami Európy a ten moment skôr či neskôr príde. Rawls by sa za európskych ľavicových liberálov musel červenať. Najmä ak niektorí z nich občas utilitárne meditujú dokonca o tom, aké je vlastne užitočné pre európske štáty absorbovať sýrskych lekárov či učiteľov a pomôcť tým svojim ekonomikám, čím úplne protirečí základným princípom spravodlivej pomoci. Znie to neuveriteľne, ale liberálna ľavica sa pri obhajobe kvót naozaj cíti ako tá spravodlivá.
Ľavica je o systémových riešeniach, nie o charite
Je tu aj druhá zvláštnosť. Pomôcť iba tomu, koho utrpenie vidím na vlastné oči, to je klasický princíp charity, ktorý obhajujú najmä konzervatívne ideológie. Idem okolo žobráka, tak mu dám euro, ale inak veselo podporujem kapitalizmus, vojny, hladomory a tak. Proste, konzervy. Lenže to platí aj pre utečencov. Ak zatvárame oči pred utrpením celého sveta len preto, aby sme pomohli tým, čo klopú na naše dvere, vyplýva to z konzervatívneho svetonázoru, nie z ľavicového presvedčenia. Ľavica má v sebe zakódované hľadanie systémových riešení, ktoré majú byť sociálne spravodlivé – v tom je jej zmysel!
Ak je dnes v Európe vôľa pomôcť ľuďom, ktorých zasiahla vojna, tak túto pozitívnu energiu využime na skutočnú zmenu: volajme po tom, aby sa Európa postarala o obete všetkých vojen a hladomorov. Prečo by mala mať Sýria prednosť pred Kongom? Prečo by mal mať sýrsky lekár prednosť pred hladujúcim dieťaťom v južnom Sudáne? Ak chceme skutočne pomáhať v súlade s hodnotami ľavice, tak žiadajme systémové riešenie: nemusí to byť len revolučná ľavica, ktorá kontinuálne vyzýva k zmene ekonomického systému globálneho kapitalizmu, čo plodí chudobu a vojny (áno, áno, trikrát áno!), ale môže to byť aj reformná (liberálna) ľavica, ktorá má vyzývať ku globálnej pomoci tým najbiednejším.
Ak kvóty, tak globálne a spravodlivo
V praxi by to znamenalo, že si Európa určí, koľko ľudí je schopná absorbovať z rozvojového sveta a vojnou postihnutých oblasti. A potom by vyberala týchto ľudí podľa miery utrpenia. Začala by hladujúcimi deťmi, ktorých, mimochodom, vo svete ročne umrie 300 miliónov. Pokračovala by tými najzraniteľnejšími v desiatke vojen vo svete. A tak ďalej. Obávam sa, že sýrska stredná trieda, ktorá žije niekoľko rokov v tureckých utečeneckých táboroch, by ostala niekde na konci zoznamu. Rovnako ako utečenci pred eritrejským režimom, ktorý je síce obludný, ale stále nie je ničím v porovnaní so zverstvami, ktoré páchajú milície platené západnými koncernami v zúboženom Kongu. Ak by chcela byť Európa spravodlivá, pomáhala by proaktívne a z celého sveta by zvážala tých, čo pomoc potrebujú najviac. Nečakala by, až niekto zaklope na dvere. Hladom zúbožené deti v Kongu nezaplatia pašerákom päťtisíc eur na prevoz do Európy, ale nevidím dôvod, prečo by nás mali zaujímať menej než Sýrčania, ktorí sa do Európy dostali len vďaka tomu, že ich tábory v Turecku boli bližšie a oni mali dosť peňazí na cestu.
Ľavicové riešenia utečeneckých kríz sú len dve: buď pomôcť rozvojovému svetu a zbaviť ho chudoby a vojen, čo bez systémovej zmeny a odstránenia neoliberálnej verzie globálneho kapitalizmu asi nebude celkom možné; alebo pomôcť tým najzraniteľnejším v rozvojovom svete a podľa spravodlivej schémy integrovať do Európy tých, čo to najviac potrebujú, nie tých, čo si to „zaslúžia“ svojím majetkom, vzdelaním či „rýchlosťou príchodu“ do Európy. Osobne preferujem prvú možnosť, ale vzhľadom na pokrytectvo západných veľmocí, ktoré udržiavajú globálny kapitalizmus a surovo vykorisťujú tretí svet, zatiaľ čo doma sa ich lídri hrajú na humanistov, nepredpokladám, že prvá možnosť je v súčasnosti realistická. Druhá možnosť je však rozhodne lepšia, ako náhodné a inštinktívne prijímanie každého, kto sa sem dostal so sýrskym pasom len preto, že to má do Európy najbližšie. Aj preto kvóty odmietam. Takéto riešenia Európy, ktoré nie sú z globálneho pohľadu ani spravodlivé, ani udržateľné, iba povzbudzujú ďalších ľudí, aby sa vydali na cestu na Západ, počas ktorej nezmyselne umierajú vo vlnách Stredozemného mora či v dodávkach pašerákov. Keby Európe išlo o skutočné a spravodlivé riešenia, tak by v najohrozenejších oblastiach sveta zriadila azylové a humanitárne centrá a pomohla tým, ktorí to najviac potrebujú.
Ľavica má chcieť porušovať ľudské práva?
Nad takýmto niečím sa pochopiteľne vôbec neuvažuje. Namiesto hľadania systémových riešení sa odpoveď liberálnej ľavice na migračnú krízu zúžila na hysterickú obhajobu bláznivého riešenia, s ktorým prišla bruselská byrokracia – obhajobu povinných kvót. Tu sa dostávame ešte k tretej zvláštnosti, ktorá ma núti premýšľať nad tým, či liberálni ľavičiari zo západných kaviarní vôbec ešte majú ambíciu premýšľať.
Každému je jasné, že migranti zo Sýrie idú na Západ a ich cieľové štáty sú Nemecko, Holandsko, Británia či Švédsko. Kvóty mnohým z nich tento ich sen prekazia, pretože namiesto Nemecka skončia v Estónsku či Rumunsku. Prirodzene, do Rumunska sa nikomu z nich nebude chcieť ísť a budú musieť byť násilne deportovaní. Dôjde k porušeniu ich ľudských práv. Ale podľa liberálnych ľavičiarov je to v poriadku, lebo však je to lepšie, než keby trpeli niekde v sýrskej vojne.
Deportácie v mene liberálnej ľavice?
To je však bohapusté zavádzanie, a to z troch dôvodov. Po prvé, utečenec dorazil do Grécka či Talianska a tam požiadal o azyl. Podľa platného práva ho mal dostať v Taliansku či Grécku. Ak by dostal „bonus“ v podobe letenky do Nemecka, asi by s ním súhlasil a nešlo by o porušenie jeho práv. Ale ak dostane „facku“ v podobe deportácie do Estónska, asi súhlasiť nebude. Podľa medzinárodného práva má nárok na azyl tam, kde oň požiada, nie tam, kde ho odtiaľ pošlú. Pripadá mi to, akoby Francúzsko svojich azylantov deportovalo na nejaké svoje ostrovčeky pri Afrike, ktoré mu patria a tvárilo sa, že je to úplne v pohode. Ak ide o deportáciu človeka proti jeho slobodnej vôli, je to porušenie ľudských práv, bodka.
V tejto fáze sa odrazu typický liberálny ľavičiar mení na dobre-že-nie fašistu: žiaden utečenec predsa nemá právo vybrať si krajinu, kam chce ísť a ak sa mu nepáči, tak nech ide naspäť do Sýrie! Tu sa dostávame k druhému blufu liberálov. Vynechajme teraz tú skutočnosť, že postaviť utečenca pred alternatívu Estónsko alebo smrť, nie je práve najhumánnejšie a od liberálnych ľavičiarov by takéto niečo nemalo zaznievať, ale pointa je aj tak iná: sýrsky utečenec by bol v prípade, že by nedostal azyl, vrátený do bezpečnej krajiny, čiže Turecka, a nie do Sýrie. Samozrejme, technicky by musela fungovať politika návratov a readmisií, Turecko by ako civilizovaná krajina musela mať podpísané konvencie o prijímaní azylantov (len pripomínam, že ide o členský štát NATO a kandidátsku krajinu EÚ) a podobne, ale v rovine morálky je argument o tom, že Estónsko je lepšie ako Sýria zavádzaním, pretože alternatívou Estónska je Turecko.
Ale v tomto prípade nie je celkom isté, či by sa sýrska rodina vydala na strastiplnú cestu, v ktorej obetovala svoj majetok pašerákom, aby sa dostala do Európy – aby z Turecka nakoniec skončila v Estónsku. Deportovaná proti svojej vôli... Toto nie je práve vrchol humanizmu, najmä ak uvážime, že na strastiplnú cestu sa sýrska rodina vydala na pozvanie nemeckej kancelárky... A úplne najabsurdnejšie je, že toto celé je často sprevádzané šialeným argumentom, že žiadne ľudské právo na výber krajiny, v ktorej chce utečenec žiť, neexistuje. Tak nech mi potom, preboha, niekto vysvetlí, prečo je odchod z bezpečného Turecka do rovnako bezpečnej Európskej únie ľudským právom, ale odchod z bezpečného Talianska do Nemecka už nie. Koľko pokrytectva!
Práva utečencov či solidarita s najbohatšími – čo má prednosť?
Tretí bluf je asi najobludnejší. Mnohí liberáli vám na rovinu povedia, že áno, že kvóty porušia ľudské práva utečencov v tom zmysle, že budú proti svojej vôli deportovaní, ale aj tak sú dobrým riešením, lebo sú prejavom európskej solidarity. Pri všetkej úcte, bavíme sa tu o solidarite s najbohatšími štátmi sveta. Cieľové štáty, kam utečenci plynú, sú z hľadiska svetového bohatstva a kvality života na špici všetkých rebríčkov: Nemecko, Británia, Švédsko, Holandsko, Francúzsko. Najhumánnejšie riešenie je nechať všetkých utečencov odísť práve do týchto krajín, lebo práve to chcú. Ale tu zrazu treba prejaviť európsku solidaritu – opakujem, s najbohatšími veľmocami.
V poriadku, jasné, európska solidarita je dôležitá. Len nech mi niekto vysvetlí, podľa akej ľavicovo-liberálnej teórie má v rebríčku morálnych priorít solidarita s bohatými štátmi prednosť pre ľudskými právami úbohých utečencov. Vráťme sa k Rawlsovi: má nám ísť predsa o potreby tých najmenej zvýhodnených! Ak som liberálny ľavičiar, tak hádam neobetujem ľudské právo utečenca, aby som prejavil solidaritu bohatému a mocnému Nemecku či Francúzsku. Prioritou je predsa človek a jeho sloboda, či nie?
Na kvótach nie je nič ľavicové
Solidarita v EÚ je určite dôležitá, ale dá sa prejaviť aj finančne a inak. Trvať na tom, že kvótny systém násilných deportácií má byť morálnym riešením, to je proste čisté šialenstvo. Neexistuje ľavicová teória spravodlivosti, ktorá by solidaritu s bohatými štátmi považovala za dôležitejšiu ako ľudské práva utečencov a na tejto báze by schvaľovala deportácie ľudí do krajín, kam nechcú ísť. Jednoducho – neexistuje.
Nech sa na to pozerám zľava alebo ešte viac zľava, obhajcovia kvót, ktorí predstierajú oddanosť liberálno-ľavicovým hodnotám, nemajú nič spoločné s ľavicou. Pripúšťam, že liberalizmu je v ich argumentácii dostatok, najmä toho trhového, utilitárneho. Dá sa u nich nájsť aj veľa súcitu a konzervatívnych hodnôt, to áno. Ale ak dnes niekto obhajuje povinné kvóty a oháňa sa tým, že je ľavičiar, dá sa z morálno-hodnotového hľadiska povedať iba jedno: nie, nie je, aspoň v tomto určite nie.
Luboš Blaha - autor je poslancem NRSR, zvolený za Smer